Život Prešova
online
online
Buňuel, jeden z najslobodnejších režisérov, sa narodil pred 120 rokmi
22.02.2020 Celý región
Calanda/Bratislava
22. februára (TASR) - Uznávaný avantgardnými umelcami, oceňovaný
filmovými kritikmi a mnohými divákmi, ale pre svoj kritický pohľad na
náboženstvo a buržoáznu či malomeštiacku morálku 20. storočia aj
odmietaný. Vďaka originálnemu filmovému jazyku ovplyvnenému surrealizmom
sa španielsky režisér a scenárista Luis Buňuel zaradil medzi
najvýznamnejších filmových tvorcov. Od jeho narodenia uplynie v sobotu
22. februára 120 rokov.
Do dejín svetovej kinematografie sa zapísal už prvými filmami Andalúzsky pes (1928) a Zlatý vek (1930), ktoré sa považujú za filmové surrealistické manifesty. Na týchto dnes už legendárnych filmoch, ktoré v čase svojho vzniku vyvolali vlnu nadšenia i silného odporu, sa scenáristicky podieľal aj jeho nemenej známy krajan, maliar, sochár, ilustrátor a autor viacerých kníh Salvador Dalí.
Surrealistickej poetike spojenej so sociálno-kritickým pohľadom na svet ostal Luis Buňuel verný aj v ďalších známych a oceňovaných filmoch ako napríklad Viridiana (1960), Anjel skazy (1962), Denník komornej (1964), Kráska dňa (1966), Tristana (1970) Skrytý pôvab buržoázie (1972), Prízrak slobody (1974), alebo Ten tajomný predmet túžby (1977).
Luis Buňuel sa narodil 22. februára 1900 v aragónskej dedine Calanda. Vyrastal v bohatej a prísnej katolíckej rodine, čo malo na neho ako na malého chlapca významný vplyv. Po maturite na jezuitskom kolégiu odišiel v roku 1917 do Madridu, kde začal študovať agronómiu. V španielskej metropole sa zoznámil s pokrokovými umelcami a spriatelil sa s básnikom a dramatikom Federicom Garcíom Lorcom.
Pod vplyvom týchto kontaktov zanechal štúdium agronómie a na madridskej univerzite sa venoval filozofii a literatúre. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1924 a už o rok neskôr odišiel do Paríža, kde sa zoznámil so surrealistami a tento umelecký smer mal na neho veľký vplyv do konca jeho tvorivého života.
V Paríži sa venoval literatúre, divadlu, ale najviac mu učaroval film. Veľký vplyv mali na neho filmy nemeckého režiséra Fritza Langa. Dva roky asistoval režisérovi Jeanovi Epsteinovi, ale po opätovnom stretnutí s Dalím začal premýšľať nad vlastnou filmovou tvorbou.
Pre film sa rozhodol v čase, keď ho ešte mnohí nepovažovali za umenie, ale len za lacnú zábavu. Vo svojej autobiografickej knihe Do posledného dychu (1982) Luis Buňuel spomína na to, ako doslova šokoval matku svojim zámerom venovať sa filmu. O zmysluplnosti tohto kroku ju presvedčil rodinný notár, ktorý Buňuelovej matke povedal, že filmami sa dajú zrobiť aj celkom slušné peniaze.
V roku 1928 dokončil svoj prvý film Andalúzsky pes, na scenári ktorého sa podieľal aj Salvador Dalí. Film sa začína dnes už legendárnou scénou - záberom na ženské oko, ktoré prerezáva britva. Prvá Buňuelova snímka bola pre mnohých divákov šokom. Traduje sa, že počas jedného z premietaní porodili v kinosále dve ženy.
Ešte oveľa väčší škandál vyvolal jeho druhý film Zlatý vek (1930), na ktorom tiež spolupracoval s Dalím. Filmové scény Zlatého veku rozvášnili divákov do takej miery, že film po krátkom čase zakázali v Paríži premietať. Zlatý vek už nebol len sériou vizuálnych predstáv, ale aj vážnou spoločenskou kritikou.
Po návrate do vlasti nakrútil Buňuel sociálno-kritický dokument Zem bez chleba (1932) o zaostalom kraji severného Španielska. Zmena politických pomerov v Španielsku, keď sa k moci dostal generál Franco, prinútila Buňuela opäť opustiť rodnú krajinu. Prijal ponuku pracovať v Hollywoode, ale po krátkom čase odišiel do New Yorku, kde pôsobil ako poradca a šéf strihového oddelenia v Múzeu moderného umenia.
Prvým významnejším povojnovým filmom Luisa Buňuela bola snímka Zabudnutí (1950), za ktorú dostal Cenu za réžiu na festivale v Cannes. Nasledovali filmy, v ktorých kritizoval morálku buržoáznej spoločnosti ako napríklad On (1952) či Zločinný život Archibalda de la Cruz (1955).
V roku 1960 nakrútil po rokoch strávených v emigrácie v rodnom Španielsku film Viridiana, v ktorom prostredníctvom surrealistických obrazov a montáži podrobil kritike viaceré náboženské tradície. Za film dostal Veľkú cenu na festivale Cannes, ale v Španielsku film cenzúra zakázala.
Významnou kapitolou jeho tvorivého života bolo priateľstvo a spolupráca so scenáristom Jeanom-Claudom Carrierom. Spoločne nakrútili slávne filmy ako Kráska dňa (1967), Mliečna cesta (1969) a Skrytý pôvab buržoázie (1972), za ktorý Buňuel dostal Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Surrealistické prvky a rozvíjanie motívu náhody s Carrierom rozvinuli do ešte väčšej tvorivej slobody vo filme Prízrak slobody (1974) a v poslednom režisérovom filme Ten tajomný predmet túžby (1977). Luis Buňuel, jeden z najslobodnejšie tvoriacich režisérov, autor provokujúcich, kritických a tradičné estetické postupy porušujúcich filmov, zomrel 29. júla 1983 v Mexico City.
Do dejín svetovej kinematografie sa zapísal už prvými filmami Andalúzsky pes (1928) a Zlatý vek (1930), ktoré sa považujú za filmové surrealistické manifesty. Na týchto dnes už legendárnych filmoch, ktoré v čase svojho vzniku vyvolali vlnu nadšenia i silného odporu, sa scenáristicky podieľal aj jeho nemenej známy krajan, maliar, sochár, ilustrátor a autor viacerých kníh Salvador Dalí.
Surrealistickej poetike spojenej so sociálno-kritickým pohľadom na svet ostal Luis Buňuel verný aj v ďalších známych a oceňovaných filmoch ako napríklad Viridiana (1960), Anjel skazy (1962), Denník komornej (1964), Kráska dňa (1966), Tristana (1970) Skrytý pôvab buržoázie (1972), Prízrak slobody (1974), alebo Ten tajomný predmet túžby (1977).
Luis Buňuel sa narodil 22. februára 1900 v aragónskej dedine Calanda. Vyrastal v bohatej a prísnej katolíckej rodine, čo malo na neho ako na malého chlapca významný vplyv. Po maturite na jezuitskom kolégiu odišiel v roku 1917 do Madridu, kde začal študovať agronómiu. V španielskej metropole sa zoznámil s pokrokovými umelcami a spriatelil sa s básnikom a dramatikom Federicom Garcíom Lorcom.
Pod vplyvom týchto kontaktov zanechal štúdium agronómie a na madridskej univerzite sa venoval filozofii a literatúre. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1924 a už o rok neskôr odišiel do Paríža, kde sa zoznámil so surrealistami a tento umelecký smer mal na neho veľký vplyv do konca jeho tvorivého života.
V Paríži sa venoval literatúre, divadlu, ale najviac mu učaroval film. Veľký vplyv mali na neho filmy nemeckého režiséra Fritza Langa. Dva roky asistoval režisérovi Jeanovi Epsteinovi, ale po opätovnom stretnutí s Dalím začal premýšľať nad vlastnou filmovou tvorbou.
Pre film sa rozhodol v čase, keď ho ešte mnohí nepovažovali za umenie, ale len za lacnú zábavu. Vo svojej autobiografickej knihe Do posledného dychu (1982) Luis Buňuel spomína na to, ako doslova šokoval matku svojim zámerom venovať sa filmu. O zmysluplnosti tohto kroku ju presvedčil rodinný notár, ktorý Buňuelovej matke povedal, že filmami sa dajú zrobiť aj celkom slušné peniaze.
V roku 1928 dokončil svoj prvý film Andalúzsky pes, na scenári ktorého sa podieľal aj Salvador Dalí. Film sa začína dnes už legendárnou scénou - záberom na ženské oko, ktoré prerezáva britva. Prvá Buňuelova snímka bola pre mnohých divákov šokom. Traduje sa, že počas jedného z premietaní porodili v kinosále dve ženy.
Ešte oveľa väčší škandál vyvolal jeho druhý film Zlatý vek (1930), na ktorom tiež spolupracoval s Dalím. Filmové scény Zlatého veku rozvášnili divákov do takej miery, že film po krátkom čase zakázali v Paríži premietať. Zlatý vek už nebol len sériou vizuálnych predstáv, ale aj vážnou spoločenskou kritikou.
Po návrate do vlasti nakrútil Buňuel sociálno-kritický dokument Zem bez chleba (1932) o zaostalom kraji severného Španielska. Zmena politických pomerov v Španielsku, keď sa k moci dostal generál Franco, prinútila Buňuela opäť opustiť rodnú krajinu. Prijal ponuku pracovať v Hollywoode, ale po krátkom čase odišiel do New Yorku, kde pôsobil ako poradca a šéf strihového oddelenia v Múzeu moderného umenia.
Prvým významnejším povojnovým filmom Luisa Buňuela bola snímka Zabudnutí (1950), za ktorú dostal Cenu za réžiu na festivale v Cannes. Nasledovali filmy, v ktorých kritizoval morálku buržoáznej spoločnosti ako napríklad On (1952) či Zločinný život Archibalda de la Cruz (1955).
V roku 1960 nakrútil po rokoch strávených v emigrácie v rodnom Španielsku film Viridiana, v ktorom prostredníctvom surrealistických obrazov a montáži podrobil kritike viaceré náboženské tradície. Za film dostal Veľkú cenu na festivale Cannes, ale v Španielsku film cenzúra zakázala.
Významnou kapitolou jeho tvorivého života bolo priateľstvo a spolupráca so scenáristom Jeanom-Claudom Carrierom. Spoločne nakrútili slávne filmy ako Kráska dňa (1967), Mliečna cesta (1969) a Skrytý pôvab buržoázie (1972), za ktorý Buňuel dostal Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Surrealistické prvky a rozvíjanie motívu náhody s Carrierom rozvinuli do ešte väčšej tvorivej slobody vo filme Prízrak slobody (1974) a v poslednom režisérovom filme Ten tajomný predmet túžby (1977). Luis Buňuel, jeden z najslobodnejšie tvoriacich režisérov, autor provokujúcich, kritických a tradičné estetické postupy porušujúcich filmov, zomrel 29. júla 1983 v Mexico City.
www.ZIVOTPO.sk
